|
|
| |
Podstatu a význam Oponíc treba hľadať v dávnej minulosti. Niektorí sa
pousmejú pri vypočutí si legendy o Oponickom hrade, ktorá hovorí, že
práve na tomto mieste uschoval Svätopluk svoj poklad a že národ
slovenský ho bude môcť iba vtedy nájsť a vykopať, keď ho bude najviac
potrebovať, lebo poklad ho zachráni od záhuby ...
Oponický hrad.
Jedným z hradov dohliadajúcich na údolie rieky Nitry s dôležitými
stredovekými komunikáciami bol Oponický hrad. Jeho zrúcanina nad
rovnomennou obcou nás i dnes upúta pri pohľade z údolia na členitý masív
Tríbečského pohoria. Interpretáciou výsledkov architektonického
prieskumu zrúcaniny v konfrontovaní s písomnými prameňmi chceme
upozorniť na význam tejto lokality v minulosti, priblížiť jej vývoj a
pamiatkové hodnoty hradnej architektúry.
Nepretržité osídlenie oblasti Oponíc už od 9. storočia dokladá črepový
materiál, získaný povrchovým zberom z intravilánu obce, ako aj spod
hradného vrchu. Azda už koncom 11. storočia udelili uhorskí králi
severozápadnú časť chotára dnešných Oponíc hradným rytierom – jobagiónom
Nitrianskeho hradu. Na nej v priebehu 12. storočia vzniklo nové sídlo
Malé Oponice, v listinách po prvýkrát uvádzané v roku 1244 spolu s
kostolom a tiež susednými Veľkými Oponicami. Zmienený románsky kostol
možno s veľkou pravdepodobnosťou stotožniť so základmi jednoloďovej
sakrálnej stavby s pravouhlým prebystériom, ktoré sa našli v roku 1963
počas stavebných prác na školskom dvore.
Kým ešte v polovici 13. storočia patrili Malé Oponice hradným rytierom a
Veľké Oponice Nitrianskemu hradu, na sklonku 13. storočia sa stali
majetkom Čákovcov, ktorí neďaleko Topoľčian vybudovali hrad Topoľčany.
Podobne v Oponiciach nechal postaviť kamenný hrad brat Matúša
Trenčianskeho - magister Čák. V listinách sa Oponický hrad prvý raz
spomína v roku 1300, kedy ho spravoval Čákov kastelán komes Valentín,
syn Bohuslava z Trstian. Výbojnou politikou Matúša Trenčianskeho boli
začiatkom 14. storočia násilne zaujaté aj okolité majetky nitrianskeho
biskupstva a kapituly, čím sa Oponický hrad stal po predčasnej smrti
Matúšovho brata ochrancom jadra rozrastajúcej sa Matúšovej dŕžavy.
Výhodná voľba staveniska na skalnej ostrohe, ukončujúcej terasovitý
výbežok zo svahu hlavného hrebeňa pohoria, umožňovala široký priehľad na
frekventované údolie Nitry a poskytovala dôležité vizuálne prepojenie s
lokalitou hradiska nad Drážovcami pri Nitre, ako aj vodnými hrádkami v
Ludaniciach a Nitrianskej Strede. I keď najstaršie stredoveké murivá
hradu zväčša podľahli prestavbám v novoveku, môžeme z mála zachovaných
nadzemných zvyškov identifikovať najmä torzo prízemia pôvodnej valcovej
obrannej veže.
Veža bola vysunutá z obvodovej hradby proti smeru najočakávanejšieho
útoku a chránila tak zástavbu menšieho hradného areálu, z ktorého sú
viditeľné len fragmenty obvodovej hradby na severnej a západnej strane.
Historické vyobrazenia a staršie fotografie hradu dokumentujú
zachovalosť asi 20 metrovej výšky veže ešte na konci minulého storočia,
pričom jej úplný zánik nastal v 50. rokoch. D. Menclová pri prieskume
hradu v roku 1957 ešte zaznamenala dnes zaniknutý vstup do veže z neskôr
pristaveného traktu na západe a v jeho susedstve úzke okno s odtrhnutým
kamenným ostením. Neskôr o veži publikovala, že jej čelo bolo pôvodne
zakončené britom na zoslabenie deštrukčných účinkov dopadajúcich striel,
pričom ojedinelý výskyt takýchto veží na území Slovenska vysvetľuje ako
moravský import cez príbuzenské vzťahy Čákovcov s moravskými
Šternberkovcami. Žiaľ, v čase jej prieskumu bola veža vyvinutá v mieste
britu už veľmi rozpadnutá a na pôdoryse hradu od J. Konyokiho z roku
1887, kedy ešte stála takmer celá, nemá zakreslený brit. Vzhľadom na
nepresnosť Konyokiho dokumentácie a mierne sploštený tvar zachovaného
zvyšku prízemia veže s osami asi 8,5 a 9,5 m, môžeme bez archeologického
odkryvu iba predpokladať pôvodnú existenciu aspoň nevýrazného britu.
Pre moravskú predlohu takejto hradnej dispozície s útočištnou obrannou
vežou – bergfritom sa prihovára tamojší častý výskyt obdobných valcových
bergfritov kráľovských hradov, objavujúcich sa už pred polovicou 13.
storočia, vrátane neskorších šľachtických analógií ( Sádek, Pernštejn) .
Pokrokovosť bergfritovej dispozície spočívala v oddelení obytnej,
obrannej, prípadne sakrálnej funkcie hradu od samostatných objektov –
paláca, veže, resp. kaplnky, pričom veža svojou polohou chránila obytnú
zástavbu hradu zo smeru najväčšieho ohrozenia. Preto bola aj oponická
veža situovaná oproti nebezpečnému stúpajúcemu horskému svahu, a clonila
tak miniatúrne jadro s nepravidelným oválnym pôdorysom 23x20 metrov
predpokladaným vstupom v severnej časti. Palác bol situovaný
pravdepodobne za vežou a nie je vylúčené, že mu patria subštrukcie múrov
západnej budovy, čo by mohol preukázať len archeologický výskum. K
vonkajším obranným prvkom Čákovského hradu zrejme patrila aj okružná
priekopa, zachovaná s časti na severozápade a juhovýchode. |
|
|
